Ak ste doteraz neochutnali mexickú kuchyňu, po dočítaní tohto blogu tak urobíte

Ja osobne vám to garantujem. Keď si totiž spomeniem, ako veľmi sa mi skrúcali chuťové bunky v latino rytme od šťastia pri jedení štvorchodového menu v novootvorenej reštaurácie Blue Agave, chcem to zažiť znova.

Milujem jedlo, všetky jeho chute, vône, štruktúry, kombinácie, farby. Preto mi je veľmi sympatická aj mexická kuchyňa. Guacamole spravím, zjem a znova spravím na počkanie, a takisto aj burritká (koniec samochvály). A ešte radšej si vychutnám pravé mexické jedlo. Lenže, kde tu v strede sveta, kde vládne bryndza nájdem pravú, nefalšovanú mexickú kuchyňu? Pár importovaných pokusov o medzinárodné a inonárodné kuchyne som v Bratislave zaznamenala, ale viete, ... keď talianska reštaurácia, tak s Giovannim v kuchyni, ak francúzska, tak so šarmantným Louisom za hrncami a keď mexická, tak s usmievavým Josém za barom :). A veru, jednu takú som našla priamo v centre Bratislavy pri Františkánskom námestí.

Ako Juanita z telenovely

Tak som sa cítila, keď sme aj s mojim Sanchezom vstúpili do mexickej reštaurácie Blue Agave (názov nesie po rastline, z ktorej sa vyrába tá najlepšia mexická tequila). Samé farby, veľa farieb, na stenách, obrusoch, obrúskoch. Pestré, dúhové, nespútané, v kombinácii s útulne zariadením interiérom s drevenými prvkami. A do toho rytmy latinsko-americkej hudby. Ak by hrali serenády, prisahám, že spoza rohu by vyšla kapela Muchachos so sombrerami na hlavách. Nikdy som síce nebola v Mexiku, ale takto nejako si tam predstavujem miestne podniky.

Hneď pri vchode sa nás ujal usmiaty anglicky hovoriaci chlapík. Ktohovie, či bol majiteľ, ale za jeho úsmevom sa skrýval južanský temperament a v očiach mal radosť zo svojej práce. Usadili sme sa a už k nám pribehla mladá čašníčka. Objednali sme si dve pivká (nie mexické) a čakali, čo sa bude diať. Záber na tvár Sancheza, záber na tvár Juanity, pauza, ... Koniec prvej časti.

Ako Sanchezovi skoro oči vypadli a Juanita takmer praskla

Záber na tvár Sancheza, záber na tvár Juanity, pauza a ... Čašníčka nám doniesla polievky. Už z diaľky voňali. A táá chuť... Sviežosť limetky, iskra koriandra, slanosť rozmočenej tortilly – ako sa mi prelievala polievka na jazyku, chuťové poháriky robili mexické vlny – najprv trochu sladké, vzápätí kyslasté, potom hneď mierne pikantné. Dokonalé. Blažené úsmevy na tvárach oboch protagonistov (akože mňa – Juanity a Sancheza). A v tom to prišlo.

Ak čakáte, že vám budú chody nosiť jeden po druhom, ste na omyle. Pekne po mexicky vám ich donesú na jednom veľkom tanieri a vy si idete oči vyočiť, že koľko skvelého a voňavého jedla máte pred sebou a že ho máte všetko zjesť iba vy a Sanchez.

Ja (Juanita) som siahla po tacos al pastor – menšej kukuričnej placke, na ktorej ma vábilo marinované bravčové mäso s ananásom. Ako som dúfala, jedlo bolo korenené trochu nasladko a ja som sa slastne zahryzla. Šťava z limetky mi stekala po ruke a ja som sa cítila ako na mexickej pláži. Ako doplnok k jedlu sme dostali štyri mištičky. V jednej bolo guacamole, v druhej kyslá smotana a v tretej hnedá omáčka (Juanita nevie, ako sa volá, ale bola skvelá – jej chuť bola mierna, aby doplnila kyslosť, slanosť a sviežosť zvyšných troch). V poslednej mištičke bola nasekaná paradajka s koriandrom a limetkou nadrobno. K tomu ešte kôpka ryže a trochu šalátových listov. Stačilo si jedlo namočiť do jednej, druhej, tretej či do všetkých štyroch a vychutnať si ten karneval chutí, ktorý sa rozpútal v ústach.

Sanchez sa medzičasom pustil do fajity – pšeničnej tortilly s lahodným kuracím mäsom s paprikou a cibuľou. Tento chod bol už mierne pikantný, ale Sanchez nechcel ostať nič dlžný svojej povesti  (naozaj ma veľmi rád pálivé) a vypýtal si „niečo pikantné“. Na stole sa nám objavila ďalšia mištička. Už pri privoňaní Juanita zaslzila. Sanchez si štedro natrel lyžičkou „niečo pikantné“ na fajitu a zahryzol sa. Záber na Juanitinu zhrozenú tvár, ... Reklama (ideálne na hasiace prístroje :) ).

Môjmu drahému Sanchezovi takmer oči z jamôk vypadli, sila „niečoho pikantného" ho tak dojala, že pustil slzu a okamžite sa načahoval za smotanou, šalátom, ryžou, hocičím, čo by zmiernilo militantnosť „niečoho pikantného“ v pravej mexickej reštaurácii. Aj Sanchez má svoje limity,  a tak Juanita poučená jeho reakciou si dala kvapku na svoju porciu. Stačilo aj toľko, zas si poplakala :)

Trošku sme sa upokojili a skúsili syrové quesadillas, boli naozaj skvelé, syr sa roztekal, cesto bolo vláčne, svet sa na chvíľu zastavil. A zostal stáť, pokiaľ sme nefučali ako vidiečania pri oberaní kukurice.

Grandiózny záver

Juanita a Sanchez vedia zjesť veľa, ale čo je veľa, to je veľa. V reštaurácii Blue Agave sme takmer praskli. Každý jeden chod bol nesmierne chutný, mäso mäkké, správne nakorenené či namarinované, všetky tri druhy placiek vláčne a lahodné, omáčky hravé ako malí Pedrovia v Acapulcu. Jedná telenovela, v tomto najlepšom zmysle slova. Pestré, chutné, nápadité a vysoko návykové jedlo. Po celý čas sa k stolu chodil usmiaty anglicky hovoriaci chlapík uisťovať, či nám chutí a či je všetko v poriadku. Ďalšie pivká by sme nezvládli, Sanchez preto rozkázal dve tequily. Podrvená morská soľ na chrbát dlane a už ohnivá voda tiekla dole hrdlami. Na záver limetka. Juanita a Sanchez odchádzali ruka v ruke šťastní preč za zvukov mexickej serenády vediac, že v najbližších 356 dieloch si návštevu reštaurácie Blue Agave Mexican Bistro určite zopakujú. Koniec.

Chcem ochutnať pravú mexickú kuchyňu

Zdieľaj článok na sociálnych sieťach: